Akí sme?

Na iDNES.cz som si prečítal správu o dievčatku, ktoré zrazila dodávka a šofér ušiel. Stalo sa to v Číne. Správa uvádzala, že dievčatku pomohol osemnásty okoloidúci človek, ktorý zavolal sanitku.

Takúto správu si väčšina z nás vôbec v novinách nevšimne. Všetci máme svojich starostí dosť a myslíme si: "Prečo by ma malo trápiť niečo, čo sa stalo v Číne? To nie je moja vec!" Áno, aj takto sa dá na to pozerať.

Mňa táto správa veľmi zaujala, pretože ma hneď napadlo, ako by to asi dopadlo u nás. Pamätám sa, že televízia raz robila test v jednom bratislavskom podchode. Figurant si tam ľahol na zem a predstieral srdcový infarkt. Okolo neho prechádzali ľudia bez povšimnutia. Až 47. človek sa pri ňom zastavil a spýtal sa ho, čo mu je. Všetkých predošlých 46 ľudí redaktor zastavil s otázkou, prečo mu nepomohli, keď videli, že má problémy. Všetci odpovedali, že si mysleli, že je opitý, alebo je bezdomovec, ktorý ich nezaujíma. Každý má právo na svoj názor. Môžem si myslieť, že bezdomovci a opilci sú "lúza", bez ktorej tu bude lepšie, ale slušnosť a rodičovská výchova mi nedovolia, aby som prešiel okolo a nepomohol.

V televízií i v rozhlase často počúvame, že sme kresťanská krajina, strážime si svoje tradície, vážime si predkov. Povedať to môžeme, pretože "éter znesie všetko", ale aká je pravda? Aký život žijeme? Nie sme kresťanská krajina. Keby sme boli kresťania, dodržovali by sme zákon! A tradície? Dodržujeme tie, ktoré nám vyhovujú. Masopustné oslavy a opíjanie sa, dožinkové slávnosti, veľkonočnú šibačku - to všetko dodržujeme, ale keď dodržujeme jedno, dodržme aj ostatné! Tradíciou z minulosti predsa je slušne sa jeden k druhému správať, pomáhať si v zlých časoch... Prečo sa to dá v čase záplav a iných katastrof a v čase pohody sme na seba ako psy! A naši predkovia... Sú ich plné domovy dôchodcov, kde dožívajú bez povšimnutia a čakajú na koniec. Niektorí ich chodia navštíviť len v deň výplaty dôchodku.

Má naša spoločnosť šancu na zmenu tohoto stavu? Máme záujem zmeniť sa?